Konopkar

V jednom zo svojich článkov som písal o prípadoch ľudí zo Slovenska, ktorí mi popisovali svoje trápenie s úradmi a politikmi ich krajiny kvôli konope.

Písal som o študentovi, ktorý musel ísť na niekoľko rokov do väzenia len preto, že mal pri sebe jointa.

O prípade matky postihnutého syna, ktorý trpel veľkými bolesťami, na ktoré mu syntetické lieky nepomáhali.

Keď ale  povedala lekárovi, že vyskúšali konope a to veľmi pomohlo, tak či by sa k nemu nedalo dostať legálnou cestou, ten na ňu nakričal, že chce zo syna urobiť feťáka a že by mala skončiť vo väzbe.

Dotyčný chlapec v bolestiach zomrel a pani dodnes premýšľa o tom, či má pre ňu ďalší život zmysel.

Odpovede, ktoré som dostal, boli totálne neuspokojivé, až alibistické.

Napríklad z Bratislavského hradu mi odpovedala riaditeľka odboru komunikácie kancelárie prezidentky Slovenskej republiky.

Napísala mi, že v prípade nespokojnosti občanov s niektorými zákonmi, sa dotknutí majú obracať priamo na orgány, ktoré majú zákonodarnú moc, a nie na pani Čaputovú, ktorá touto mocou nedisponuje.

Samozrejme, to ja viem. A určite to vedia aj obyvatelia Slovenskej republiky.

Pani prezidentka síce nemá žiadnu zákonodarnú moc, ale zároveň je, či by mala byť, veľmi významná morálna autorita. Ona nemusí podávať návrhy zákonov, aby sa začalo uvažovať o zmene niektorého z nich.

Stačilo by, keby verejne vystúpila ku konkrétnemu zákonu a povedala, prečo sa jej nepáči.

Zdroj: Peter Tóth / Pixabay

Napríklad k zákonu, ktorého základ stojí na klamstve, podvode a chamtivosti konkrétnych podnikateľov a politikov zo začiatku minulého storočia.

Myslím zákon, ktorý z prastarej technickej, kultúrnej a liečebnej rastliny konope, urobil rastlinu Diablovu.

Pred pár dňami som sa dozvedel o prípade pána Jozefa Šaru staršieho a jeho syna, Jozefa Šaru mladšieho. Sú zo Skalice.

Akási dobrá duša z ich okolia, v minulosti menovaná konfident, resp. udavač, ich nahlásila na polícii v Skalici s tým, že vo vinohrade p. Jozefa Šaru st. sa pestuje nelegálna, Diablom na zem prinesená rastlina, konope resp., ako bolo zapísané, marihuana.

Nasledoval koordinovaný útok Polície SR v zmysle hesla – pomáhať a chrániť. Je to pochopiteľné a stretli sme sa s tým aj u nás. Policajti okamžite vycítia, že ak budú konať dostatočne razantne a samozrejme s nasadením života (je jedno čieho), frčka ich neminie.

Je fakt, že tentoraz nad spomínaným vinohradom nelietali ani Migy 29AS, ani bojové vrtulníky UH-60M Black Hawk, ale dá sa logicky predpokladať, že okolité kopce boli dostatočne obsadené ostreľovačmi..

Otec aj syn Šarovci boli bez milosti zatknutí, spútaní a odvezení do špeciálnych výsluchových miestností miestnej polície.

Iná skupina perfektne vycvičených policajtov sa vrhla do práce na vyhľadania spomínaného kontrabandu. Postupovali systematicky. Rad po rade dôkladne prehľadávali každú rastlinku révy, či sa za ňou niečo neskrýva.

Nakoniec uspeli, víťazoslávne zožali a odviezli sedem rastlín tejto marihuany.

So zločincami Šárovho klanu sa už nikto nemaznal. Prebehlo síce pár rozhovorov, a to dokonca za prítomnosti advokátky, ale to už boli len také srandičky, aby sa miestni príslušníci trochu odreagovali od toho obrovského vypätia zo Šárovho vinohradu. Súdruhovia všetko riadne spísali a posunuli ďalej.

Veci sa ujal prokurátor a súdy. Celkovo nebolo čo riešiť. Ani reči pani advokátky o tom, že ani jeden z jej mandantov nebol nikdy trestaný, nikto nebral príliš vážne. Taká hlúposť, koho by vôbec niečo také malo zaujímať?

Rozsudok bol tvrdý, ale ako sa všetci okrem rodiny Šarovcov zhodli, aj spravodlivý.

Okresný súd vymeral staršiemu Zločincovi 10 rokov a jeho synovi, teda Zločincovi č.2, rokov 6,5. Čo následne potvrdil aj odvolací súd. Tu už končí akákoľvek sranda a nadsázka. Preto ešte uvediem niekoľko skutočností.

Tých sedem rastlín tam zasadil pán Jozef Šara mladší so svojím kamarátom. Podľa výpovede prvýkrát, na výrobu masti.

Môžete si povedať, že na masť je to celkom dosť veľké množstvo rastlín. To ale niekto, kto nikdy v živote konope nepestoval, nemusí vedieť.

Ja, keď som prvýkrát pestoval konope pre svoju chorú dcéru, tak som zasadil takmer 30 rastlín. Z úrody som potom zistil, že mi ich stačilo päť.

Ich advokátka pánovi Jozefovi Šarovi staršiemu potom poradila, že keby zobral zasadenie niekoľkých rastlín na seba, tak by tresty mohli byť podstatne miernejšie, pretože na každého z nich by ich pripadalo menej.

Aby teda takto pomohol synovi, prehlásil pán Šara starší, že dve rastliny zasadil on sám.

Až na súde zistili, že to nič nemenilo, tak to odvolal a všetko vysvetlil sudcovi. Nebolo mu to ale nič platné, pretože sudcu to nezaujímalo.

Keď sa vyšetrovatelia pýtali druhého syna pána Šaru, Kristiána, aká bola úloha ich otca v tejto veci, tak povedal, že jediná – „otec je majiteľom vinohradu“.

Ako vidieť, ak je niekto majiteľom vinohradu na Slovensku, môže dostať aj 10 rokov v base. A mne, celkom logicky v tomto prípade napáda, či tu naozaj ide o konope alebo o ten vinohrad. Je dosť veľký a údajne na peknom mieste.

A ak sú tí, ktorí sa oň majú starať vo väzení, tak kto sa oň bude starať naozaj?

Ich manželka a matka, pani Jana Šarová? Ich druhý syn Kristián je po vážnom úraze chrbtice. Ten teda nepomôže.

A svokor, devätdesiatjeden ročný otec pána Šaru staršieho je na vozíku.

Tak kto vykoná všetku tú prácu? Počíta už niekto s výhodným nákupom?

Možno že tieto fabulácie sú mimo realitu. Možno to tak nie je a likvidácia vinohradu jednoducho bude iba dôsledok zatknutia a uväznenia jeho majiteľa za…..za čo vlastne?

A prečo hneď desať rokov, keď doposiaľ nebol nikdy trestaný.

Ešte sa ale trochu vrátim ku Kristiánovi Šarovi.

Pred tromi rokmi, to mal vtedy dvadsať jeden rokov, si spôsobil úraz, kvôli ktorému ochrnul.

Z miesta nehody, ho do Bratislavského traumacentra musel prepraviť vrtuľník. Jednalo sa o zlomeninu dvoch krčných stavcov.

Dnes už síce opäť chodí, ale následky zostali. Ruky nefungujú, ako by mali, a bolesti chrbta sú prakticky neustále. Lieky veľmi nepomáhajú, tak to aj u neho mala riešiť konopná masť.

Mohlo by sa zdať, že toto všetko je jeden veľký kopanec niekoľkých nemysliacich či fanatických úradníkov. Ale nie je to tak.

Pred šiestimi rokmi bol odsúdený iný „pestovateľ“ konope v okolí Košíc. Ten dostal hneď dvanásť rokov väzenia.

Nedávno sa objavilo v slovenskej tlači, že mu tento rok prezidentka Čaputová udelila milosť, po šiestich rokoch strávených v base.

Určite, kvôli „tráve“ sa nezatýka a neodsudzuje len na Slovensku, ale aj u nás v Česku.

Často sa dáva za príklad prípad pána Dušana Dvořáka. Lenže to nie je najlepší príklad.

Pán Dušan Dvořák dostal najskôr trojročnú podmienku za vypestovanie stopäťdesiat rastlín konope s vyšším obsahom THC. Lenže on v podmienke rovnaké konope pestoval ďalej a tak dostal tri roky na tvrdo. A pretože medzitým dosť nevhodným spôsobom komunikoval s úradníkmi, sudcami a politikmi, kde sa dvom poslankyniam vyhrážal, že ich ubije palicou, dostal ďalšie tri roky. To už ale nebolo za konope.

Toto nie je moje odsúdenie pána Dušana Dvořáka. Ja som v tej dobe robil to isté, len nie v takom množstve a nie s takým slovným doprovodom.

Keby som konope nepestoval, moja dcéra by už dávno nežila.

A keď sa mám v takom prípade rozhodnúť, či budem dodržiavať hlúpy zákon, alebo budem chrániť život svojej dcére, tak sa v podstate nemám o čom rozhodovať.

Jednoducho, taký zákon ma nezaujíma.

A tí, čo by odo mňa chceli aby som taký zákon dodržiaval, by pre mňa boli potencionálny vrahovia.

Neporovnávajme neporovnateľné.

Aj keď sa nám ani dnešná situácia okolo konope v Česku veľmi páčiť nemusí, tak do Slovenského tmárstva máme, vďaka Bohu, ďaleko.

Možno preto, že som dlhšiu dobu na Slovensku žil a pár priateľov tam snáď stále mám, tak túto situáciu v tejto prekrásnej krajine stále sledujem. A musím povedať, že to, čo vidím, nemá nič spoločné s vyspelými štátmi.

Skôr to vyzerá tak, že ich politici na vysokých postoch robia všetko, čo môžu, aby sa vrátili do stredoveku.

Vrah človeka dostane osem alebo desať rokov, ak zabije dvoch a je k sudcom či prokurátorom ústretový, tak pätnásť.

A človek, v ktorého vinohrade vyrastie sedem rastlín konope, dostane rovnako ako tí vrahovia.

Názorná ukážka toho, akú cenu má ľudský život pre slovenských politikov a sudcov.

Aj keby pán Šara tie rastliny do svojho vinohradu zasadil sám, čo neurobil, aj keby tam denne chodil a staral sa o ne, čo ako vodič diaľkového kamiónu robiť nemohol, a aj keby ich spracoval a vyrobil z nich pre seba a svoju rodinu konopnú masť, tak v normálnom štáte by to bolo na dohovor, prípadne maximálne na miernu pokutu za to, že svoj pestovateľský úspech nezdanil.

Mocní na Slovensku ale usúdili, že jediná správna reakcia na tento „zločin“ je zničenie jeho aj jeho syna, a v konečnom dôsledku zničenie celej jeho rodiny.

Neviem čo panstvo Slovenska plánuje na svojej ceste k ich vytýčeným svetlým zajtrajškom ďalej. Bičovanie delikventov? Lámanie na kolese? Alebo upaľovanie čarodejníc?

V polovici osemnásteho storočia sa mal na území Českého kráľovstva odohrať posledný prípad upálenia za čarodejníctvo. Obvineným, súdeným, mučeným a na základe tortúrou vynúteného priznania odsúdeným „čarodejníkom“ bol roľník Jan Polák z Jistebnice.

Neupálili ho, pretože sa o tom všetkom dozvedela vtedajšia vládkyňa Mária Terézia a rozsudok zrušila.

Zároveň, slušne povedané, „zvozila“ cirkevných a súdnych hodnostárov za to, že stále tmárstvo a čarodejníctvo podporujú, namiesto toho aby proti nemu vystupovali.

Zatiaľ poslednými upálenými v plameni hlúposti a bezcitnosti na Slovensku sú páni otec a syn Šarovci.

Bohužiaľ Mária Terézia už zasiahnuť nemôže. Tá už takmer pred dvesto päťdesiatimi rokmi zomrela.

Ale čo na to jej súčasná nástupkyňa na Slovensku?

Ja viem, riaditeľka odboru komunikácie kancelárie prezidentky Slovenskej republiky, Vaša vedúca nemá zákonodarnú moc.

Čo ale má, je možnosť zastaviť konanie a udeliť milosť.

Je to pre ňu problém?

A ak aj áno, je ten jej problém s udelením milosti väčší, ako to nezmyselne vyvolané utrpenie rodiny Šarovcov zo Skalice?

Autor: Zdeněk Majzlík