Komentár: Jednotný dohovor zmenil pohľad na marihuanu

V mojom predošlom komentári, ktorý nájdete tu, som sa venoval prohibícií z hľadiska filmovej tvorby. V dnešnom sa pozriem na prohibíciu z pohľadu medzinárodných dohôd a ľudských práv. Komentár pre Vás pripravil redaktor Andread.
Nástup a rast represie
Vystrašená a čo sa týka konope nevzdelaná verejnosť, časom zaujala aj medzinárodný dohľad – zo strany OSN ako aj farmaceutických kartelov. Ich monopolná pozícia a kroky v sedemdesiatich rokoch znemožnili výskum konope, poľnohospodárske využitie a spoločnosť ostala neinformovaná.
Po druhej svetovej vojne pochopiteľne nebol čas a priestor na interkontinentálnu represiu, pretože ľudstvo malo existenčné a ekonomické ťažkosti. Taktiež nebol priestor na objektívnu a vedeckú osvetu prírodnej farmakológie, takže spoločnosť nebola dostatočne uzrozumená a pripravená na celoplošný verdikt. Napriek tomu sa však našla iniciatíva aj čas pokračovať v zákazoch v medzinárodnej úrovni a sile.
Prohibícia v medzinárodných dohodách
Spojené národy začali v roku 1961 uplatňovať najvplyvnejšiu medzinárodnú prohibičnú dohodu – Jednotný dohovor o omamných látkach (Single Convention on Narcotic Drugs).
Na základe dokumentu sa členské krajiny dohodli, že psychotropné látky (okrem alkoholu a syntetických liekov na predpis) budú môcť byť maximálne dekriminalizované. Avšak prísnejšie reštrikcie a postihy budú autonómnou záležitosťou jednotlivých krajín. Zjednodušene povedané, legalizačné procesy boli medzinárodne (niekde aj spoločensky) odsúdené k neúspechom, avšak tresty si každý členský štát mohol určiť podľa seba a do takej miery do akej uzná za vhodné. Dohoda sa uplatňovala až do roku 1971 a odborná verejnosť či tlač bola výberovo prizvaná (aj neprizvaná). Naopak členovia OSN a farmaceutické spoločností mali v tomto procese monopolné a rozhodujúce postavenie.
Reťazová reakcia
Aplikáciou tejto zmluvy sa odštartovala vôľa obmedzovať konope v oblastiach výskumu, medicíny aj poľnohospodárstva – medzinárodne aj spoločensky. Držba marihuany sa vo väčšine krajín sveta nastavila do trestnoprávnej roviny a voľne rastúce konope sa priebežne likvidovalo „v záujme bezpečnosti“.
Medzinárodný dohovor preukázal, že bez odbornej diskusie či prizvania médií sa dá odčleniť veľká časť rastlinstva od človeka. Bolo rozhodnuté preferovať represívny prístup pred vedeckým a to len preto, že si to údajne väčšina národov priala v kľúčovom momente. Zmluva za zavretými dverami však nemala dlho podporu spoločnosti a ľudskoprávne ako aj vedecké organizácie venujúce sa kanabisu vyjadrujú nesúhlas dodnes. Strach ľudí dohovor len podporil.
Prohibícia dohovorom robí z konope tabu v sprievode s minimálnou názorovou pluralitou. Tá je však v demokratickom zriadení nevyhnutná.
História nás upozorňuje, že keď väčšina utláča menšinu, vypomstí sa to celej spoločnosti. Na tento fakt upozorňoval aj indický právnik a brahmanský mních Móhandás Karamčand Gándhí:
„Veľkosť národa a jeho morálny pokrok sa môže merať podľa spôsobu zaobchádzania s menšinami.“
Akákoľvek moc a vôľa, ktorá pripravuje pre ľudí celoplošný zákaz, by mala na toto pamätať.
Autor: Andread