Martin Poliačik: Marihuana sa stala každodennou súčasťou Slovákov

Foto: Martin Poliačik
Konopkar, 4. augusta 2015

Martin Poliačik je poslancom Národnej rady za stranu Slododa a Solidarita. Ako jeden z mála politikov sa priznal k skúsenostiam s ľahkými drogami. Už niekoľko rokov bojuje na pôde parlamentu za dekriminalizáciu marihuany.

Tvrdí, že až 50 % slovenskej mládeže pácha podľa dnešnej legislatívy trestnú činnosť len tým, že experimentujú s marihuanou. Upozorňuje, že nie je obhajcom užívania akejkoľvek drogy a myslí si, že v našej spoločnosti drogy viac životov skomplikujú, než skvalitnia. Ale k ich uživateľom by sme sa podľa Poliačikových slov nemali správať ako k zločincom, pokiaľ sa inej kriminality nedopúšťajú. S Martinom Poliačikom sme sa porozprávali o jeho osobných skúsenostiach s drogami aj o návrhoch na riešenie drogovej problematiky a legislatívy na Slovensku.

 

Máte osobné skúsenosti s drogami?

Myslím, že k tejto téme som už povedal veľa. Vyrastal som v čase, keď sa na Slovensko drogy dostali a bolo okolo nich rušno. V tomto období som organizoval koncerty a zaoberal sa kultúrou, pohyboval som sa v prostredí, v ktorom sa drogy objavovali, a teda som sa s nimi stretol. No nemyslím si, že pre súčasnú dobu je dôležité, čo Poliačik kedy vyskúšal. Podstatné je, že na základe skúseností a životných udalostí ľudí, s ktorými som sa v tom období stretával, mám prehľad, čo presne je v drogovej politike zanedbané, čo sa preceňuje, čo nemáme na Slovensku nastavené vôbec. Na základe toho sa snažím o nejakú zmenu.

 

Ako často ste sa v období svojej mladosti stretávali s drogovou problematikou alebo so závislými ľuďmi? 

Bola to súčasť mojej reality, v ktorej som vtedy žil. Určite nie každodenná realita, ale stretával som sa s touto problematikou často. Ľudí so závislosťou nevnímam ako kriminálnikov, ale ako ľudí, ktorí riešia nejakú životnú krízu.

 

Boli ste niekedy od niečoho závislý? 

Ak áno, vždy to bola závislosť od legálnej drogy. Dodnes sa napríklad pasujem so závislosťou od tabaku. Tri mesiace nefajčím, ale viem, že do konca života už budem abstinujúci fajčiar. Nikdy som však nespadol, ako sa hovorí, do blata. Ale mal som okolo seba ľudí, ktorí už dnes nežijú, pretože problémy svojho osobného života a závislosti nezvládli. Na druhej strane poznám veľa ľudí, ktorí sa z toho dostali a dnes sú príkladom pre ostatných. Dá sa povedať, že aj z takejto veľmi negatívnej skúsenosti sa dá sebareflexiou a duchovným zrením niečo získať a zužitkovať to v pomoci iným

 

Na verejnosti kolujú reči, že vo vašom rodnom meste si vás ľudia spájajú s drogami a považujú vás za feťáka. Vyčítali vám to aj kolegovia v parlamente. Je to pravda?

Vôbec netuším, na čo kolegovia narážali. Každý, kto má záujem, môže ísť do môjho rodného mesta, na gymnázium, stretnúť sa s mojimi známymi z mladosti a zistiť pravdu. Samozrejme, že sú ľudia, ktorí si z mojich vyjadrení, ktoré som povedal už ako aktívny politik, môžu moje meno spájať s drogami, ale určite to nebude na základe osobných skúseností a už vôbec nie z čias, keď som vo svojom rodnom meste žil a študoval na gymnáziu. Takýmto obvineniam neprikladám žiadnu vážnosť.

 

Ovplyvnilo vašu politickú kariéru priznanie k skúsenostiam s drogami?

Určite ovplyvnilo. Bolo to zlomenie tabu, ktoré sa v konzervatívnej spoločnosti, akú na Slovensku máme, nevidí každý deň. Takéto priznanie vždy okolím zatrasie. Musím priznať, že u viacerých ľudí som si musel vybudovať pozíciu, že problematike rozumiem a že to nie je iba zverenie sa s minulosťou, ale že mi ide hlavne o nápravu súčasného stavu. Napríklad u pani exministerky zdravotníctva Zuzany Zvolenskej mi to trvalo naozaj dlho. Až potom, ako som spolupracoval s jej vlastnými ľuďmi v boji proti novým molekulám, ktoré sa objavili v crazy-shopoch na Slovensku, uznala, že niečo o problematike viem a že mi ide o dobro ľudí.

 

Čiže ste aktívny v pomoci ľuďom, ktorí bojujú so závislosťou? Ako presne vyzerá pomoc politika?

Áno, v prvom rade mi ide o pomoc takýmto ľuďom. Pravidelne sa mi ozývajú ľudia, ktorí majú čokoľvek spoločné s drogovou problematikou. Napríklad už spomínaný boj s crazy-shopmi je úspešný a efektívny aj vďaka tomu, že sa nám podarilo zaviesť takzvaný flexibilný zoznam pod hlavičkou ministerstva zdravotníctva, na ktorý sa zapisujú látky, ktoré sa nestanú hneď ilegálnymi, ale keďže sú nebezpečné, môžeme ich hneď stiahnuť z trhu, čo je veľmi efektívne. Hlavne to nevytvára trestnoprávnu zodpovednosť u človeka, ktorý takéto látky prechováva, ale dáva nám páky, ako zabezpečiť, aby sa už nešírili ďalej. Dalo by sa povedať, že vďaka môjmu „priznaniu“ som si u ľudí vybudoval dôveru a zverujú sa mi s rôznymi problémami, na ktoré ja, z pozície politika a poslanca, môžem upozorniť. Napríklad v súvislosti s molekulou ALFA PVP, ktorá je mimoriadne nebezpečná tým, že šíritelia vynašli spôsob. ako ju podávať intravenózne, čím sa niekoľkonásobne zvýšil jej účinok a zároveň aj možnosti byť od nej závislý. Viem o prípade, keď človek preskočil sklenú výplň, aby sa dostal k dávke. Na tento konkrétny prípad som upozornil ministerstvo a v súčinnosti s nimi a s ľuďmi v teréne sa nám v priebehu dvoch, troch týždňov podarilo stiahnuť túto drogu z trhu. Takže ak mám informáciu, že sa na drogovej scéne niečo deje, snažím sa pracovať a pomôcť tak, aby sa zminimalizovala ujma pre kohokoľvek, kto sa s tým dostane do styku, a automaticky kontaktujem zodpovedných ľudí.

 

Ako často sa k vám dostávajú takéto informácie?

V prípade takýchto crazy-shopových drog, o akých sme hovorili, je to aj každý mesiac, čo sa na trh dostane nejaká nová molekula. Stačí totiž len zmeniť na molekule malý prvok a hneď je to iná droga. Efektívne nie je takéto látky každý mesiac zakazovať, užitočnejšie sú prevencia a terénna práca a odchytávanie najohrozenejšej skupiny.

 

Ovplyvňuje vaša snaha pomáhať v oblasti drogovej problematiky vašu rodinu? Ako reagujú rodičia, prípadne manželka, na to, že ste aktívny v tejto oblasti, ktorá môže znamenať aj isté riziká alebo nebezpečenstvo?

Väčšina ľudí z môjho okolia, ktorým na mne záleží, teda hlavne moji rodičia, nie je veľmi spokojná s tým, že riešim túto problematiku. Moja manželka s tým vôbec nemá problém, ona presne vie, kto som a za čím si stojím. Problém je skôr v tom, že slovenský mediálny svet funguje tak, že z jedenásťstranového rozhovoru sa vytrhnú dve vety, ktoré sa potom šíria bez kontextu a môžu mať negatívny vplyv na okolie. Navyše ak ide o takúto tabuizovanú tému, o ktorej sa málo vie, sú takéto veci oveľa citlivejšie.

 

Neodrádza vás fakt, že to takto funguje?

Nie. Práve naopak. To, že to takto funguje, znamená, že o tejto tabuizovanej téme sa málo vie. Vždy sa spraví len rozruch, lebo ide o tému drog, a spoločnosť sa k tomu postaví tak, že to sú feťáci na druhej strane, to sa nás netýka. Ale to, že závislý človek je veľakrát sám nešťastný zo svojho života, že sú to často obete fyzického týrania, sexuálneho zneužívania, že sú to ľudia, ktorí vyrastali v naozaj ťažkých podmienkach a že pre nich je droga únikom z tohto života, to už vidí málokto. Myslím si, že musíme hovoriť o tom, že takýmto ľuďom treba pomôcť a nie ich len zatvoriť do väzenia, lebo to nič nezmení. Trápi ma, že tu máme súčasť spoločnosti, ktorú nechceme vidieť, hoci takmer každý z nás počul o niekom alebo pozná niekoho, kto do toho spadol, no ani tak nie je ochotný mu pomôcť. Pre mňa je zodpovednejšie o tom rozprávať a znášať negatívnu kritiku a ozvenu, ale snažiť sa niečo spraviť, ako radšej ostať ticho, lebo téma nie je populárna.

 

Je podľa vás dôležité hovoriť o marihuane ako o hrozbe?

O marihuane treba hovoriť z oboch pohľadov. Áno, je to hrozba, ak sa užívanie preháňa v množstvách a je dlhodobé. Veď všetky negatívne účinky ako strata pamäti, koncentrácie a podobne boli dopodrobna opísané. Na druhej strane však treba hovoriť aj o jej liečivých účinkoch, ktoré sa v mnohých štátoch využívajú.

 

Mala by byť podľa vás marihuana na Slovensku legalizovaná?

Za predpokladu, že by bola legálna v celej Európskej únii, áno. Práve teraz máme možnosť sledovať vývoj legalizácie marihuany v niekoľkých štátoch v Amerike. Má to svoje negatívne aj pozitívne stránky. Náklady štátu v niektorých prípadoch stúpli, pretože štát vytvoril vlastný „drogový biznis“ a musí bojovať aj proti čiernemu trhu, ktorý nevymizne zo dňa na deň. Dekriminalizácia, ktorá je niekde v strede, bojuje proti čiernemu trhu a dílerom, ale ak ide o malé ryby − užívateľov, necháva ich žiť a radšej sa snaží riešiť ich dennodenné problémy, ako ich trestať. Toto je pre mňa ideálny stav.

 

Ako by podľa vás mala vyzerať drogová politika, aby bola čo najúčinnejšia?

V drogovej politike existujú v zásade dva princípy – tvrdé uplatňovanie zákona a znižovanie ujmy. Tieto postupy sa väčšinou kombinujú. Úplné uplatňovanie zákona znamená nulovú toleranciu, čiže ak polícia chytí človeka, ktorý ma nejakú drogu pri sebe, bez debaty ide do väzenia. Opačný extrém je úplné znižovanie ujmy, čo by znamenalo absolútnu legalizáciu drog, s tým, že sa posilňujú preventívne a osvetové programy a každý človek, ktorý je vedený ako užívateľ drog, sa považuje za človeka so zdravotným problémom. Niekde medzi týmito dvoma princípmi sa svet pohybuje. Už v 60. rokoch vyhlásili v Amerike vojnu drogám, no v súčasnosti osobnosti, ktoré sa tejto problematike venujú, kričia, že táto vojna zlyhala. Na svete je totiž čoraz viac užívateľov, objemy ziskov drogových kartelov stúpajú, väzenia sú preplnené a recidivisti stále upadajú do problémov. To sú znaky toho, že veci treba robiť inak. Súčasťou myšlienky robiť to inak je netrestať, ale pomáhať. Tento prístup vykazuje reálne výsledky v krajinách ako Holandsko, Francúzsko, Colorado alebo aj Česko. Počty užívateľov klesajú, ľudia nie sú trestaní, ale zaraďujú ich do programov, ktoré im pomáhajú riešiť príčinu, prečo do toho padli, a sú posilňované mäkké nástroje, ako napríklad terénni pracovníci, ktorí dokonale poznajú situáciu, pohybujú sa v týchto sférach, vedia všetko o užívateľoch, poznajú ich životné anamnézy. Tiež sa posilňujú osvetové programy.

 

Funguje podľa vás v drogovej politike protidrogová kampaň v médiách alebo na bilbordoch?

Je celosvetovo dokázané, že nefunguje. Môžeme dať na bilbord slogan „Zober loptu, nie drogy“, ale to nie je drogová politika. Je to skvelý program na podporu pohybu dieťaťa, ale s prevenciou užívania drog to nemá nič. Takáto kampaň je veľmi plochá a rizikové skupiny sú proti nej imúnne. Navyše, ak sa podporí častými spotmi v rádiách alebo televízii, má to skôr opačný účinok. Mladý človek má skôr chuť proti nej rebelovať a vymedziť sa. Ak chceme efektívne riešiť problémy na drogovej scéne, musíme dôkladne poznať prostredie a ľudí, ktorých sa to týka. Musíme to vedieť vyskúmať.

 

Ako sa to dá vyskúmať, stačí na to práca terénnych pracovníkov?

To je úloha sociológov, ktorí zostavujú mapy, ktoré presne opisujú, koľko a akých drog máme v akej časti, ktoré stúpajú, ktoré sú na ústupe, vypracúvajú štatistiky užívania drog. Takéto mapy a štatistiky máme na Slovensku už niekoľko rokov. Štatistiky o užívaní marihuany dokazujú, že sa stala každodennou súčasťou Slovákov. Nehrajme sa, že to tak nie je, lebo to tak je.

 

Myslíte si, že pomáhajú besedy na školách, kde sa o drogách hovorí?

Áno, je veľmi dôležité, aby kompetentní ľudia chodili po školách a podávali deťom plastický obraz toho, ako to funguje, čo drogy robia s ich telom, pečeňou, mozgom, psychikou, rodinou, čo je to závislosť, kde sú hranice a podobne. Toto sú témy, o ktorých sa treba s deťmi rozprávať, ale nie štýlom, že deti sú hlúpe a nič nevedia, lebo veľakrát majú viac informácií a skúseností ako samotní sociológovia. Ak máme do niečoho investovať, mali by sme práve do ľudí, ktorí budú odborníkmi a budú to vedieť vhodne podať. Nesmú zastrašovať, musia vykresľovať realitu ľudskou rečou, ktorú deti pochopia. Napríklad: „Štyria kamaráti užívali heroín, všetci si mysleli, že to majú pod kontrolou, no teraz sú traja z toho mŕtvi a ja som ten štvrtý, ktorý tu stojí a rozpráva vám o tom.“

 

Znamená to teda, že najrelevantnejší sú tí, ktorí to sami zažili?

Tí, ktorí dokážu vytvoriť program založený na dôvere. Určite človek, ktorý dlhodobo abstinuje, dokáže najlepšie opísať, aký vplyv mali naňho drogy, kým ich užíval, a ako sa jeho život zmenil, odkedy abstinuje. Ľudí, ktorí dokážu hovoriť o tejto intímnej problematike, nie je veľa, ale treba s tým začať, lebo ich ani viac nebude. Momentálne suplujú týchto ľudí mimovládne organizácie, no tie fungujú bez podpory štátu a takto sa drogová politika vykonáva ťažko. Štát by sa mal k tomu konečne postaviť zodpovedne a začať drogovú politiku vykonávať.

 

Ako sa zmenila drogová politika na Slovensku za posledné obdobie?

Za posledné roky bolo prijatých niekoľko dokumentov o drogovej politike, ale právomoci ľudí, ktorí ju majú vykonávať, klesajú. Momentálne klesli až na úroveň ministerstva zdravotníctva, ktoré s tým nemá nič spoločné. Drogovú politiku by mali zastrešovať ministerstvo školstva, ministerstvo vnútra a spravodlivosti. Ideálne by mal na Úrade vlády existovať človek s reálnymi kompetenciami, ktorý je nadrezortný. Mal by vytvárať politiku, ktorá sa bude prostredníctvom jednotlivých rezortov vykonávať. Predtým však treba vyškoliť policajtov, prokurátorov, treba zmeniť trestný zákon, legislatívu. To, že Rada pre protidrogovú politiku figuruje na ministerstve zdravotníctva, je totálne nepochopenie témy. Navyše počty ľudí, ktorí majú túto otázku riešiť, klesajú a to sa odráža na prácach v teréne. Na Slovensku vznikla práca v teréne „zvrchu“, do terénnych pracovísk sa napumpovali peniaze, ale keďže ľudia neboli znalí problematiky, mnoho z týchto centier zaniklo alebo fungujú veľmi zle. V Česku napríklad tvorili tieto centrá ľudia s priamou skúsenosťou s drogami, rodičia, ktorým zomreli deti na predávkovanie, abstinujúci ľudia a podobne. Čiže u nás je chyba tá, že štát sa nezorientoval v problematike. Nasadili sa drakonické tresty, pri ktorých je minimálna šanca, že bežný užívateľ vyviazne bez vážnych životných komplikácií alebo že mu reálne bude poskytnutá pomoc.

 

Aké kroky by mal teda štát podniknúť, aby sa situácia v drogovej politike na Slovensku zlepšila?

V prvom rade by sa mal zmeniť trestný zákon, teda zrušiť tie príšerné tresty, a zadefinovať minimálne množstvá, ktoré má užívateľ na vlastnú spotrebu, ako priestupok. Nadácia otvorenej spoločnosti robila rozsiahlu štúdiu, ktorá skúmala vzťah medzi sprísnením trestného zákona a správaním užívateľov na drogovej scéne. Zo štúdie vyplynulo, že korelácia je nulová. Čiže trestný zákon sa môže sprísňovať donekonečna, na správaní užívateľov to nemá žiaden vplyv, pretože oni majú úplne inú motiváciu. No znamená to aj to, že ak sa tieto tresty zmenia, stále budú mať užívatelia inú motiváciu a nezačnú užívať menej drog. Zmení sa však to, čo sa s nimi stane potom, keď ich chytia. My potrebujeme zabezpečiť, aby užívateľ, ktorý nemá problém so závislosťou, vyšiel z toho s nulovým alebo minimálnym poškodením a užívateľ, ktorý je reálne závislý a má problém, dostal adekvátnu pomoc, čiže neskončil vo väzení. Dôležité ešte predtým je zadefinovanie rizikových skupín, kde sú, ako žijú, spoznať ich, a nastavenie reálnych programov pre nich, ich jazykom. Je to neľahká úloha, ale v krajinách okolo nás to funguje.

 

Má Slovensko dostatok finančných prostriedkov na okamžité začatie vykonávania drogovej politiky? 

Z fungovania okolitých krajín vyplýva, že táto mäkká politika je lacnejšia. Peniaze sa šetria na väzeniach, na súdoch, na policajtoch, na nútených liečeniach. Ak sa mäkká politika robí dobre, potrebuje na začiatku investíciu, ale dlhodobo je lacnejšia. V súčasnosti Slovensko v zásade nemá peniaze na nič, lebo kdekoľvek sa peniaze uvoľnia, niekto ich okamžite ukradne. Inštitút finančnej politiky nedávno dokázal, že finančný prínos rozdávania čistých striekačiek na ulici je trikrát vyšší než náklady naň. Predpokladám, že pri iných programoch je to podobné. Ale ak by sa štát rozhodol, že ide konečne investovať do drogovej politiky, som presvedčený o tom, že by to nebola až taká obrovská investícia a v dlhodobom hľadisku by na tom štát šetril.

 

Autor: Natália Báreková

 

Zdroj: droogle.sk

 

Prečítaj si viac z kategórie:
Články
Lajkujte konopkar.sk a dostávajte aktuálny konopný obsah v slovenčine.